Trhalo, šklbalo, rvalo, mučilo.
Celé jej vnútro pomaly ničilo.
Duša nechce aby to prestalo,
dala by všetko, aby to ostalo...
Lietalo, plakalo, kapalo.
Mnoho démonov ju lapalo.
Zaťať zuby, odísť preč - navždy.
Všade len špina, bordel, vraždy.
Balada skladá sa slovo za slovom.
Lebka, mozog stretnú sa s olovom...
Skočila, padá - nekonečná výška.
Hryzie, šteká - čo by lesná líška.
Smiech len počuješ v ďiali.
Do očí slzy, bolesť, strach sa vliali...
Necíti - cíti, myslí - no mlčí.
Jej vnútro, telo, duša kričí...
Viečka padajú, srdce tíchne...
no nikto ani nekýchne....
Už len ticho, tma, nič.
Ani násilie no ani svetla bič.
Bezvládne telo padá bez konca.
V tichu len ten smiech a bitie zvonca.
* * *
Už je ráno - kohút hlása.
Vieš to! Nepríde spása!
Odistí, nabije, priloží,
na ústach úsmev sa jej uloží.
Kohútik stisne - jednej slzy niet.
Dosť bolo týchto smiešnych viet.
Všetko je tak ako má byť,
tá skazená duša sa aj tak ešte raz musí narodiť.
Narodí sa a svet jej padne za obäť,
nepomôže slza, bolesť ani spoveď...