Skaza

Autor: Miška Emericiová | 25.2.2020 o 14:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  53x

Trhalo, šklbalo, rvalo, mučilo.

Celé jej vnútro pomaly ničilo.

Duša nechce aby to prestalo,

dala by všetko, aby to ostalo...

Lietalo, plakalo, kapalo.

Mnoho démonov ju lapalo.

Zaťať zuby, odísť preč - navždy.

Všade len špina, bordel, vraždy.

Balada skladá sa slovo za slovom.

Lebka, mozog stretnú sa s olovom...

Skočila, padá - nekonečná výška.

Hryzie, šteká - čo by lesná líška.

Smiech len počuješ v ďiali.

Do očí slzy, bolesť, strach sa vliali...

Necíti - cíti, myslí - no mlčí.

Jej vnútro, telo, duša kričí...

Viečka padajú, srdce tíchne...

no nikto ani nekýchne....

Už len ticho, tma, nič.

Ani násilie no ani svetla bič.

Bezvládne telo padá bez konca.

V tichu len ten smiech a bitie zvonca.

                     * * *

Už je ráno - kohút hlása.

Vieš to! Nepríde spása!

Odistí, nabije, priloží,

na ústach úsmev sa jej uloží.

Kohútik stisne - jednej slzy niet.

Dosť bolo týchto smiešnych viet.

Všetko je tak ako má byť,

tá skazená duša sa aj tak ešte raz musí narodiť.

Narodí sa a svet jej padne za obäť,

nepomôže slza, bolesť ani spoveď...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?